Z topografie Malých Karpatov
Malé Karpati*), vyjmúc nepatrnú čiastku severného jích pohoria, ktorév Nitriansku leží, sú výlučne na prešporškú stolicu obmedzené;
oni volajú sa i západnými Tatrami, k rozdielu od východných Tatier, ktoré počnúc od šáryšskej stolice tiahnú sa severo-východnými
hranicami uhorskej krajiny až do Sedmohradska, zostúpujúc tam ostatnými výhonkami svojimi až dolu k Dunaju. — O týchto Malých
Karpatoch sdelíme tu nektoré topografické (miestopisné) zprávy.
*) O pôvode mena Karpatov vidz moje „Dejiny drievnych národov Uhorska” str. 136 a „Dejiny počiatkov ter. Uhorska," str. 6 atď. Sasinek.
1. Zemepisná poloha Malých Tatier.
Kto mesto Požuň (Prešporok) z vlastného videnia pozná, bude sa vedeť rozpomätať na velmi strmý, skalnatý kopec, ktorý u samého Dunaja,
nad predmestím Zuckermandl hora vystupuje a zboreniny kráľovského (roku 1811 vyhorelého) hradu na svojom temäne nosí. Tento, 670 stôp
nad hladinou morskou vyvýšený kopec, považuje sa obyčajne za počiatok Malých Karpatov jehož zemepisné položenie padá pod 48. stupeň
a 9 min. severnej širokosti; východná ale dlhosť jeho leží pod 34. stupňom 46 min. Od hradu požuňského tiahne sa počiatočné brdo
mestskými vinohradmi k výšine tak zvanej pokojnej chalupy (Friedliche Hutte), ktorá už 798 stôp nad hladinou morskou leží; potom
ces vrch Kalvárie, po pri ktorom železnica i hradská cesta do Stupavy beží, ku známej Kozej hore (Gemsenberg), výšku 1115 stôp majúcej.
Od Kozej hory začína sa hlavné brdo Malých Karpatov, jehož celý smer ide od juho-západu k severo-východu, ačkolvek jednotlivé čiastky
najvyššieho hrebeňa niekde docela severný smer majú, inde ale odchylujú sa buď na východ alebo k západu. — Hlavné toto brdo vypúšťa
početné, všelijako medzi sebou poprepletané ratolesti, ktoré tiahnú sa tu i tam rovnobežne (parallelne) s ním k severovýchodu; inde
zase vypúšťajú ramená svoje prosto na východ, do tak zvanej malej uhorskej roviny, od Požuni medzi Váhom a Dunajom roztiahnutej,
alebo jich na hory siahajú na západ, otvárajúc početné doliny svoje do roviny u rieky Moravy rozloženej, ktorá nosí meno
požunsko-nitraňského Zahoria. Nepočetné tieto vrchy a doliny nemajú síce divú krásu východných Tatier; zato ale sú bohaté
obsypané všetkými ozdobami, ktoré vôbec nachodia sa v menších, bujnými lesmi pokrytých vrchoch a dolinách. Medzi tým poznamenať
sluší, že čím ďalej postupuje hlavné brdo ku Bielej Hore, tým hlbšie doliny a príkrejšie skaliny zjavujú sa najmä od záhorskej
strany; platí to menovite o strminách od tak zvaného Štrkového vrchu, ku Plaveckému Sv. Mikulášu roztiahnutých. Na veľmi strmom
predhorí práve spomenutých, celému kraju romantickej krásy dodávajúcich vrchov, leží starobilý hrad Plavec (Detrekeö;
Blasenstein). Od plaveckých vrchov nakloňuje sa celé hlavné brdo viacej k východu a pri Bielej Hore, výše Nádaša končí sa ono
strmým zpádom do hlbokých dolín prostredné sedlo, ces ktoré tiahne sa hradská cesta z Trnavy ces Nádaš do Jablonice v Nitriansku,
má na pravo Súdny vrch a Cerovú, z ktorých tiahnú sa menšie brdá hore ku Brezovej a spojujú sa potom s Javorinou na
moravskonitrianskom pomedzí.
Biela Hora považuje sa tedy za severnú hranicu Malých Karpatov, ku ktorým ale ona už neprislúcha. Ostatné chlumy (vrcholce)
hlavného brda toho ležia asi pod 48. stupňom - 34 min.- severnej širokosti a pod 35. st. 5 min. východnej dlhosti. Keď tedy
dlhosť*) Malých Karpatov, od mesta Požuni po Bielu Horu, na poštových (4000 siah majúcich) mil, pomernú ale šírku celého brda
na 1 1/4 míle (5000 siah} položíme; ukáže sa, že Malé Karpaty pokrývajú plochu 140 miliónov štvorcovych siah, alebo bez mala
9 štvorcovych míl, poneváč jedna štvorcovych m. Poštová 16 miliónov ( 4000 X 4000) štvorcovych siah v sebe drží. Brdo Malých
K. môže sa v celej dlhosti svojej, a síce z dunajskej i záhorskej strany, na raz videť. Z dunajskej strany ukáže sa ono,
jako tmavo-modrý, k východu naklonený oblúk cestovateľovi, keď hradskou cestou od Nitry k Váhu pri Seredi zostupuje; zo
strany ale záhorskej objaví sa ono pocestnému, keď po severnej železnici od Congrn (Angern) do Krutej (Durnkrut) letí;
pri Calmove (Hohenau) ale vidí už ostatnie s Bielou Horou spojené vrcholce Mal. Karpatov a počiatky toho hrebeňa, ktorý
jich Javorinou spojuje.
*) Rozumieme tu tak zvanú r o v n ú povetrnú čiaru; lebo skutočná, všelijako zakrútená, c e s t a od Požuni pod Bielu Horu
má do d e s a ť míl.
2. Najvyššie chlumy, priechody a jaskyne.
S nepatrnými výminkami všetky najvyššie brdá v Malých Karpatoch nosia pôvodne mená slovenské, jako z následujúceho jích
stručného popisu vysvitá. Pôjdeme v mysli od mesta Požuni hore hlavným brdom, a tu nájdeme, idúc od vyše spomenutej Kozej
hory k severu, Erdődovský vrch od Račdorfu na pravo, keď stojíme tvárou k Mal. Karp. obrátení; výška jeho má 1155 st. Medzi
Sv. Jurom a Stupavou, v prostredku hlavného brda tiahne sa Veľká Javorina (1974 st.), vedľa nej ale, bližšie k mestu Sv.
Jura, Malá Javorina. Medzi Pezinkom a Jabloňovom ležia Tri kamenné kopce (1734 st.) a Gašparov vrch; hore ďalej k Perneku
vypína sa pernecká Baba (1640 st.), preto tak nazvaná, že druhá ešte vyššia Baba (2043 st.) medzi Červeným Kameňom a
Kuchyňou leží a preto i prídavné meno Kuchyňskej Baby nosí. V týchto končinách zvlášto v oči padá, jak pre svoju výšku,
tak i pre okrúhlu, kuželovatú podobu známy Modriansky Chochol (Modreiuer Kogl) 2070 stôp vysoký. Medzi Kuchyňskou Babou
a Modrianskym Chocholom vypína sa do výšky 1937 stôp vrch Skalnatá; od Kuchyne ale k severo-východu leží najvyšší chlum
M. Karpatov, ktorý preto i pôvodné slovenské meno Vysoká (2850 st.) nosí. V najbližšom súsedstve obce Soložnice vypína
sa vrch Rachšturn (z nemeckého Rachsturm), ktorý prvé miesto po Vysokej zaujíma, dosahujúc výšku 2325 stôp. Tento vrch
hladí na roviny požuňského Zahoria; z druhej ale strany, asi v tej istej výške zemepisnej, ležia vrchy Liestek (1632
stopy) a Žebrák (1590 st.) medzi mestečkom Ompitálom (Ottenthal) a Doľ. Orešami. V tom istom smere, ale v prostredku
hlavného brda, tiahnú sa tri kopce Kinštek menované, medzi ktorými južný a na najskalnatejší výšku 1707 stôp dosahuje.
Od vrchu Rachsturnu tiahne sa hlavné brdo smerom severo-vých. Ku Klokočovej (1968 st), v jejž susedstve vrch Starý
Plást (1890 st.) leží. Medzi obcami Lošovec a Plavecký Sv. Mikuláš stojí Čierna Skala (1920 st.). Od Chlumu tohoto
tiahne sa hlavní hrebeň k vrchu Wetterlingu (2150 st.), ktorý medzi Smolenčany a Plaveckým Svätým Petrom leží. Asi
rovnobežne s Wetterlingom rozprestiera sa od západu na východ priečky ces hlavné hrdo Malých Tatier hrebeň vrchu
Buriana (2292 st.), ktorý končí sa nad zboreninami smolenického zámku v Havranej Skale (2160 stôp); nad samými ale,
Smolenicami leží vrch Čejtach 1158 stôp vysoký.
Toto sú najvyššie chlumy v M. Karpatoch. S ích porovnania a inými vrchmi podtatránskej vlasti našej vidíme, že ony
ďaleko zostávajú za zvolenskými Hoľami, alebo práve za východnými Tatrami a vo Spiši. Najvyšší chlum medzi zvolenskými
Hoľami známy Ďumbier, má 6474 stopy, z čoho vysvitá, že najvyšší chlum M. Karpatov, Vysoká (2325 st.) ani polovicu
výšky Ďumbiera nedosahuje; v porovnaní ale s Kriváňom, 7884 st. majúcim, klesá Vysoká níže tretiny miery jeho.
Divná vec tedy, že pri tejto výške M. Karpaty sú veľmi neschodné. Do najnovejšej zaiste doby nebolo robenej cesty,
ktorá by bola z jednej na druhú stranu toho brda viedla, čo celý obchod Zahoria s podunajskými čiastkami požuňskej
stolice náramne hatilo. Kto na pr. chcel z Modry dostať se vozmo do Malaciek, musel obchodiť Malé Karpaty alebo k
juhu na Požuň, alebo k severu na Bielu Horu (v jednom i druhom páde cesta 8 do 9 míľ), ačkolvek prostá povetrná
čiara medzi jedným a druhým mostom iba niečo vyše dvoch míľ má. Roku 1867, keď následkom neúrody hladová bieda
hrozila, k opatreniu chudobnejších ľudí zárobkom, na verejné útraty počali stavät výbornú hradskú cestu z Pezinku
ces perneckú Babu a obec Pernek ďalej k Maláckam. Jeden 2500 siah dlhý a 3 siahy široký kus tejto hradskej cesty
shotovili skutočne až po vrch Babu, potom, ale tak veľkými túžbami obyvateľstva sprevádzané práce zasekly.
Následkom nemilého pretrhnutia toho zadali poslanci požuňskej stolice asi pred rokom (v jan. 1870) menom 3 kr.
miest, 8 mestečiek a 50 dedin pod M. Karpatami ležiacich, prosbu pred uhorský snem, aby celá 4780 siah dlhá cesta
ces memenované brdo na útraty krajinské dostavená bola, čo tým snadnejšie vykonať sa dá, že kniežacia a grófska
rodina Pálffy potrebná k tomu územie ces najkrásnejšie hory svoje darovaly. Žeby ale táto predôležitá cesta
už dohotovená bola, o tom sme sa dosiaľ ničoho nedozvcdeli.
Okrem tejto hradskej, ktoráby i pre najťažší, povoz upotrebená byť mala, nachodí sa ešte viac priechodov, ktoré
ale iba peším pocestným sú prístupné. Takéto prie'chody sú: z dediny Vajnoru do Lamača, sedlom 950 st. vysokým;
ďalej chodník z Lamača ces tak zvaný Hrubý Ples do Marianok (Marienthal) vedúci; priechod z Limbachu do Lozorna;
z Modry do Kuchyne výškou 1776 st.; z Červeného Kameňa (Bibersburg) tiež do Kuchyne (1798 st). Z Ompitálu a
Smoleníc vedú dva priechody do Soložnice (Breitenbrunn); pomedzi kopce Kinšteku vo výške 1320 st.; jeden z
týchto priechodov môže sa v letnej dobe s ľahkým vozíkom prejachať. V tejto severnej časti M. Karpatov ešte
nasledujúce priechody jestvujú: z Plaveckého Podhradia (Dotrekeo Váralya) a potom z Plav. Sv. Mikuláša do
obce Lošanec niže Smolenic; ten prvší priechod ide popri vrchu Klokočovej sedlom 1772 st. vysokým, druhý má
výšku 1238 st.; ďalej priechod z Horných Orešian do Podhradia, konečne hraničný priechod ces Bielu Horu od
Nádaša do Jablonice, ktorý ale už iba pomedzie Malých Karpatov dotýka.
Ani na jaskyňach týmto vrchom nechybuje; nachodia sa ony výlučne vo vápennom útvaru a jedna z ních má i kosti
zvierat predpotopných. Najznámejšie z týchto jaskyň sú: Tmavá Skala, pôl hodiny cesty od Plaveckého Sv. Mikuláša
vidia len íl, asi 30 siah nad samou dolinou povýšená; v tejto jaskyni nachodi sa premnoho kostí z tak zvaného
predpotopného medveďa (Ursus spelacus), ktoré ale sú veľmi mrvivé. Vchod jaskyne je 5 st. vysoký a skoro 3
siahy široký. Druhá, a síce medzi všetkými najvätšia jaskyňa nachodí sa na vrchu Rachšturnu; ona je 60 siah
dlhá, miestami do 9 siah vys. Spomenutia zasluhuje i jaskyňa u päty vrchu, na ktorom zámok Plavec leží.
K tejto jaskyni dal pripravil zemský pán knieža Pálffy pohodlný vchod, lebo ju v lete mnohý pocestní, pre
jej veľmi pekné kvapníky (Stalaktity) navštivujú. Sú to kamene, kvapkaním vápennej vody na to isté miesto
behom tisíc a tisíc r. povstalé. Nedaleko Stupavy ale, v susedstve medenného hámru, nachodí sa tak zvaná
zbojnícka jaskyňa, - Na východnej strane M. Karpatov iba jaskyňa u mestečka Smoleníc verejného spomenutia
zasluhuje.
3. Vody Malých Karpatov.
S hlavným brdom Malých Karpatov ťahá sa i rozhranie vody od mesta Požoni hore k severo-východu, tak že vody
jednej strany jeho do Dunaja, z druhej ale strany do Moravy tečú. Jedinú výminku všeobecného pravidla tohoto
činí potok Vodrica (Wodritz), ktorý vyteká medzi Sv. Jurom a medeným hámrom z popod Veľkej Javoriny, uberajúc
a v južnom behu. k Dunaju ces tak zvaná Mlynskú dolinu (Múhlthal), ktorá slúži obyvateľstvu mesta Požuni
za najmilejšú precházku.
Vodrica, inými potôčkami rozmnožená, leje sa 1000 siah výše mesta Požuni zrovna do Dunaja; všetky ostatné vody
z východnej strany M. Karpatov vytekajúce, vpadajú do Dudváhu, alebo do Čiernej Vody, a len potom s ními do
Dunaja. Idúc od Požuni hore ku Stupave a ďalej Zahorím, nájdeme tyto do Moravy vtekajúce vody: Stupavka, i
stupavským potokom a paňskou vodou nazvaná prúdi sa z vysokej doliny pri Hutách a tratí sa o nedlho v
pajstunskej doline do zeme, z ktorej zase nedaleko „medeneho hamru" mohucným žriedlom z rozpukliny
vápenného kameňa vystupuje, prijímajúc z lavej strany svojej menšie prítoky z vrchu Hajduku a Lozorna;
potom prejde popri dedine Pajštun (Ballenstein), prijme pod Stupavou potok Koronec, obráti sa od
spomenutého mestečka k juhu, a keď ešte prítoky z Marianok, Bisternice (Bystrice) a vrchu Hrubého
Plesu prevzala, vteká u Novej Vsi do Moravy. - Jablonovslcý potok povstáva z dvoch hlavných prúdov;
jeden z ních pod Gašparovým Vrchom, druhý pod Skalou leží. Prejdúc popri dedine Jablonovce, uberá sa
ďalej k západu borovým lesom lozornánskym k Lábu, kde obráti sa k juhu a berúc do lôna svojho Frikavu
a lozornánsky potok, pri tak zvanej „Vlčej sihoti" do Moravy vpadá. - Ďalej k severu vytekajú z M.
Karpatov obe Maliny; jedna z nich prúdi sa z popod Kuchiňskej Baby; pernecká Malina ale ma hlavné
žriedlo svoje na Drínej Hore. Po spojení oboch ramien teče Malina ces Bory do Malaciek, odtiaľ do
Kyrípoliec, obráti sa tam k juho-západu a vlečúc lenivé vody svoje pohraničnými močarinami zeme
uhorskej, pri Hochštatne spojuje sa s Moravou. - Najmohutnejšia z M. Karpatov do Moravy vtekajúca
voda je nepochybne Rudava. Jej pramene otvárajú sa nedaleko mestečka Šandorfu z Hrádku a Holého
Vrchu a tečúc k severo-záp. prijímajú potoky z dolín Sv. Petra, Sv. Mikuláša, Plávca, Soložnice
a Rohrbachu. Ta smohútnena Rudava delí sa výše mestečka Hr. Levár na dve ramená; menšie z nich
teče ces práve spomenutú obec, vätšie ale prijíma po tom rozdvojení meno Tasruk a vyše Gajar
vpadá do Moravy.
Východná, k Dunaju obrátená strana Malých Karpatov nemá tak značných potokov, jako Zanorie; jej vody
sú nasledujúce: Trnava vyviera u vrchu Drienky, na pravo prijíma potok Nestich a lošoneckú vodu, teče
popri meste Trnave, pripojí si niže St. Linča potok Parun, z orešanského a ompitalského potoka, po
jích spojení pri Suchej povstalú a padá nedaľeko Majtechova do Dudváhu. — Pri Pudmericiach spojujú
sa potoky, z dolín, u Červeného Kameňa a Častej pošlé, v jednu vodu Gidra zvanú, ktorá po prijatí
potoka Ronavy neďaleko Abrahámu spojuje sa s Dudváhom. Čierna Voda v dolnom behu svojom, shromažďuje
všetky potoky, ktoré od Pezinka dolu po mesto Požuň z M. Tatier vytekajú, vpadajúc po samom predku
do rozsiahlej močariny Šúra níže Sv. Jura, z ktorej potom práve spomenutá Čierna Voda vyteká.
Račdorfský potok tratí sa níže obce Vajnoru do zeme, čoho následkom i tam povstáva močarina,
ktorá stojí vo spojení s Čiernou Vodou. Za Čeklíšom obráti sa táto druhá k východu a nepočetnými
zákrutmi tiahne sa, viac menej rovnobežne s ramenom Dunaja, u mesta Požuni odrazeným, prijíma
neďaleko P. Fodémes - u potok Šišák povstalý zo všetkých vôd, ktoré z okolia Modry a Kráľovej
vytekajú, až napokon spojí sa s Dudváhom.
Nechybujú Malým Karpatom ani liečivé vody, trebas ani tak hojných prameňov, ani toľkej pôsobnosti
nemajú, jako mädokyše (minerálne vody) a teplé prúdy vo vrchovatejšich krajoch podtatránských.
Prvá z ních nachodí sa a päty Kozej Hory, asi hodinu cesty od mesta Požuni, vo veľmi krásnej
doline nosí meno Eisenbrundel (železitá studnička). Roku 1820 postavili tam nízku drevenú, r.
ale 1828 na jedno patro vysokú, izbami pre hostí a komôrkami pre kúpele opatrenú budovu, čoho
následkom tento prameň i pôvodné meno svoje premenil na meno „železitého kúpeľa kráľa Ferdinanda".
Voda tejto studničky je čistá bez zápachu, ale s chuťou patrno sťahujúcou, majúc prirodzenú
teplotu 9° Reaum. Ona dobré služby koná vo všetkých pádoch slabosti, v ktorých železité kúpele
sú lekársky predznačené; pri tom všetkom ale menovaný ústav slúži viac ku kratochvile obyvateľstva
požuňského, než cieľom prísne lekárskym. — Druhá liečivá voda, idúc od Požuni hore východnou
stranou Malých Karpatov, nachodí sa južne u mesta Sv. Jura. — Tento prúd vyviera na machom
pokrytej močaristej lúke, má prirodzenú teplotu 13° Ream. a chuť za hnilými vajcami, znakom
toho, že toto žriedlo patrí medzi vody sirkovaté; názov jeho je: Studnica arcikniežata
Štefana. Pekná, všade okolo záhradou otočená budova tohoto kúpela, má početné izby lazebných
hostí a 14 kúpeľných komôrok; lazebná doba trvá od polovice mája do polovice sept. a máva
pomerne do 200 hostí ročite. O tázna voda požíva sa i vnútorne, najmä proti chorobám z
krtičiek (škróflí) povstávajúcim. - Najpamätnajšia medzi všetkými liečivými vodami M.
Karpatov nachodí sa pôl hodinky od mesta Pezinku v utešenej doline, ces ktorú tam vyššie
spomenutý potok Čierna Voda ešte v takej čistote beží, že hojnosti výborných pstruhov
odchováva. Studňa tohoto liečivého prúdu je v kamení vytesaná, tak že asi 350 vedier
(okoví) vody v sebe držať môže. Silný výsoš (pumpa) ťahá ju hore, aby v kotloch zohriata
a do lazebných komôrok rozvedená byť mohla. Voda je to čistá, bez zápachu, ale chuť za
černidlom (atramentom) majúca, a keď ju človek hojnejšie pije, nuž dostane jazyk farbu
načernalú; po čas búrky s hromobitím alebo pri trvanlivom daždi zamúti sa studňa, čoho
následkom i ostrejšiu chuť obdrží. Už roku 1777 dal pri tomto zriedle pezinský magistrát
postaviť budovu a kúpeľ spravoval sa na účty mestské; od r. 1840 zakúpil ho spolok
akcionársky, k jehož majetku dosiaľ prináleží. Pred pár rokmi shorela celá budova,
ale v krátkom čase obnovená a ešte pohodlnejšie vystrojená bola. Počet hostí býva z
bližších i ďalších krajov znamenitý a sám pôvodca týchto riadkov ztrávil, za času
svojej professorskej služby, jedny prázdniny v tomto príjemnom kúpeli. Pre chorých hostí,
ktorým predpísaná je ovčia syrovátka (srvátka), donáša sa ona zo súsedného majera Pálffyckého.
Na západnej strane Malých Karpatov sa tiež daktoré vody minerálne, z ktorých ale iba dve sú
verejného spomenutia hodné. Prvý, sirkovatú vodu majúci prúd nachodí sa pri Stupave,
jemuž okolitý ľud obecný veľkú liečivú silu v rozličných neduhoch pripisuje; vo vzdelanejších
ale kruhoch málo známa je. Ináče má sa vec s vodou, asi pred 10 rokmi na chotáre obce Perneku
objavenou; táto, pre výborné vlastnosti svoje, i zraky lekárov obrátila na sebä. Menovite
doktor Hasenfeld, jako lazebný lekár na zvolenskom Sliači mnohostranne známy, podrobil
vodu perneckú prísnej skúške lučbárskej a vypátral, že ona medzi tak zvané sirko-železité
vody patrí, a že dľa svojich lučbárskych prvkov (elementov) podobá sa pochvalne známym
liečivým vodám nemeckým v Alexisbade a Muškaue. Na priek ale tomuto prajnému svedectvu
pernecká voda nedošla ešte vätšej uznalosti.
4. Geologická povaha
Nemajúc v úmysle, písať prísne vedecké pojednanie o geologickej povahe Malých Karpatov,
ktoré by veľkému obecenstvu i tak menej prístupné bolo, zprávy naše iba na hlavné dátky
obmedzíme. Celý útvar geologický otáznych vrchov má veľmi spletené pomery; za podstatné
jadro ale, či hlavný hrebeň či výhonky jeho máme pred očima, uznať sa musí žula (Granit).
Dve hlavné ložiska žuly, požuňsko-svatojurské a modrianske, rozlúčené sú kamením bridličnatým
(Schiefergetstein), menovite rulou (Gneis) a hlinitou bridlicou. Sama žula, podlá
velikosti svôjho zrna a rozličných čiastok prídavných, í všakovú povahu má; menovite
pobelavý, dakde i načervenalý živec (Feldspath) je k nej mohútne primešaný. Slieda
(Glimmer) je v tomto brde obyčajne biela, dakde nazelenkävá, miestami obe farby
primiešané majúca; v daktorých ložickách žulových rozprestiera sa i striebrobiela
slieda jakoby v pableskoch (papršlekoch) rozšírená. Kremenec (Quarzit) objavuje sa
v bielo-šedivej, alebo i brunasto-dýmovej farbe s leskom obyčajne sklovitým, zriedka mastným,
v krystálnych zrnkách alebo i vo vätších masách vylúčený.
Zvláštneho spomenutia zasluhuje ložisko zlatej rudy v okolí mesta Pezinka; záleží ono z miešaniny drobnozrnného,
bielo-šedého mastný lesk majúceho kremenca, z modravo-šedého živca a zo striebro-belavej sliedy; samé v tomto
kamení roztiahnuté žily drahocennej rúdy sú pôl cola do 2 stôp silné, a zlato nachodí sa v ních roztratené v
tenulinkých a drobných lístkoch. — V tom istom okolí, v blízkosti pezinského kúpeľa, nachodí sa ložisko
pyritu či sirkového kýzu (Schwefelkies), ktoré teraz vedeckým spôsobom obrábäjú. V tejto čiastke brda,
nachodí sa žula antimonová, menovite na južnej strane vrchu Jahodriska Hoľa medzi Pernekom a Kuchyňou.
Medzi najpevnejšie kamenie týchto vrchov patrí zelenokamen (Dioris), ktorý miestami v pekne sporiadaných
ložiskách vystupuje. - Medzi krystalované kamenie bridličnaté v Malých Tatrách mohutne zastúpené, počíta
sa i svor (Glimmerschiefer) a bridlica chloritová (Chloritschiefer); sama hlinitá bridlica (Thonschiefer)
je zvlášte pri obci Mariankách, pri Dubovej na ceste k Červenému Kameňu, pri Ompitále a Orešanoch v
mohutných ložiskách rozprestrená. Na hraniciach ložiska žulového, menovite vokolí Modry a na doline
pajstunskej, nachodí sa i bridlica mastková*) (Talkschiefer). Veľmi bohaté ložiská vápennej bridlice
(Kalkschiefer) jestvujú u Červeného Kameňa (Bibersburg), v južnom brde, ale v pajstunskej doline.
Najpamätnejší geologický útvar v M. Karpatoch je nepochybne ložisko červeného pieskovca, ktoré tiahne
sa v jích severnej časti od Rohrbachu a Soložnice priečky ces brdo k Lošoncu a Smoleniciam; v tomto
zaiste ložisku nachodí sa kamenie ohňorodé (Eruptivgostein), preto tak nazvané, že silou ohňa podzemského
hore bolo vydvihnuté. Je to povšechne známy Melaphyr, z ktorého menovite takmer celý vrch Klokočová pozostáva.
- V tejto severnej části, menovite na vrchu Čejtach nad Smoleniciami, nachodí sa veľmi zanimavé ložisko
vápenca krinoidového, ktorý menovite učený rodák náš, pán báňský radca D. Štúr, bedlive proskúmal,
pri čom i rozličné pamätné skameneliny (na pr. Terebratula Grossulus) v ňom objavil. I celý hrebeň
vrchu Wetterburgu záleží zo zvláštneho, početnými, trúbkam podobnými skamenelinami (bývalé korally)
premiešaneho vápenca, ktorému preto meno Wetterlingového vápenca dali. Konečne tu pripomíname,
že severná hranica Mal. Tatier, povšechne známa Biela Hora, meno svoje obdržala od kameňa dolomca
(Dolomit), ktorý tiahne sa vrchami od Šándorfu k Nádašu a pre bielu farbu svoju z ďaleka v oči padá.
5. Plodiny
Pri dosť malej zemepisnej rozsiahlosti svojej sú preca Malé Karpaty na všakové plodiny bohaté, o ktorých ešte v krátkosti
prehovoríme.
a) Z ríše nerostov či minerálií pripomíname všakové kamenie, ktoré cieľom stavitelským a priemyslovým slúži.
Výborný vápenec prerábä sa pálením na vápno, ktoré, okrem domácej potreby, v menších obciach, rozvážajú
zvlášte do miest Požuni, Trnavy a t. ď. Neďaleko Stupavy jestvujú kameňolomy na mramor; avšak oveľa viac
dôležitosti má bohaté ôožisko bridlice v susedných Mariankách (Marienthal). K vôli tejto výbornej plodiny,
ktorá pri čiernej farbe a pevnote svojej lúpa sa na veľmi tenulinké tlapky, založil tam r. 1859 Francúz
Bontoux velikú fabriku, v ktorej nie len štvorhranné tlapky bridlicové, k pokrývaniu domov a jiných budov,
ale i vyleštené plotne na stoly, obzvlášte ale školské bridlicové tabulky k písaniu v tak hojných zásobách
dorábäjú, že cudzozemský dovoz podobného tovaru už temer celkom prestal, čo Iahko dopustíme, keď povážime,
že každodenne dohotoví sa tam 10.000 tabuliek, a síce už do drevených rámcov vsadených.
Roku 1867 predal túto fabriku zakladateľ Bontoux za 600.000 zl. spolku akciovému, v jehož čele stojá grófi
Franc Zichy a Anton Szécsen; sám Boutoux podržal si iba službu direktora. Okrem 5 parostrojov, silu 120
koní majúcich, pracuje tam v zime v lete 300 do 500 ludí, samá čistá Slováč obojeho pohlavia, pre svoju
schopnosť veľmi obľúbená.
*) Pri tomto názve držíme sa mineralogie P r e s s l o v e j, ktorý T a l k u dal meno m a s t e k, preto že tento kameň pri smataní rukou, zdá sa byt m a s t n ý.
Berúc rozličné kovy na dotaz, po samom predku pripomíname, že v M. Tatrách niet obyčajnej železnej rudy,
ktorá v iných podtatránskych vrchoch tak bohaté vystupuje; že ale v jích lône i železo jestvuje, toho
dôkazom sú nie len spomenuté ložiská sirkového kýzu, ale i železité vody minerálne. Nechybuje ale tomuto
brdu ruda medená, ktorú i vo zvláštnom, neďaleko Stupavy u prosried samých vrchov položenom hámre zräbajú.
O ložisku zlatej rúdy u mesta Pezinku prehovorili sme už tam vyššie, preto vyhneme sa opokovaniu, dodávajúc
jedine to, že pezinské zlaté bane stály v najlepšom kvete svojom v druhej polovici minulého storočia, keď
ich majiteľom bol istý Enzler. - Tento bohatý „gverk" (majiteľ báni) založil na vlastné útraty nie len
pohodlnú cestu k baňam, ale i veľký vodojem (tajch), aby v ňom nashromaždenými vodamy stupy, k tlčeniu
zlatej rúdy potrebné, a jiné baňské stroje neprestajne pohybované byť mohly. Túto pominula výdatnosť
zlatých baní pezinských nahradzuje toho času na oko dosť nepatrná (tiež tam hore už spomenutá) rúda
sirkového kýzu, k jehož technickému zužitkovaniu založil tam E m i l S e y b l veľkú fabriku k
dorábäniu sirkovej kyseliny či oleja vitriolového, ktorá každý mesiac 1000 centov menovaného výrobku
dohotoviť môže, v cene 5 do 6 zl. za cent. Je to prvá fabrika toho mena v Uhrách, ktorá vo svojích
prácach z prvu veľmi hatená bola nedostatkom pevných nádob hlinených, v ktorých by olej vitriolový
rozposielať sa mohol, tak že k tomu výlučne známe krčahy (džbány) z penavého piva (Plutzer) upotrebúvať
museli. Avšak polnými skúškami podarilo sa p. Seyblovi rozličné hliny okolia pezinského v takom pomere
zamiešať, že okrem nádob, pre vlastnú fabriku potrebných, i všakové hlinené náradie k technickým cielom
dorábä; preto menovaný závod považovať sluší i za prvú fabriku hlineného náradia technického v Uhrách,
že ale hlina pod Malými Karpatami je vôbec výborná, toho dôkazom je i rozvité hrnčiarstvo v meste Modre,
jehož znamenité výrobky široko ďaleko rozvážajú.
Za dávnejšej doby počali severne od Červeného Kameňa i striebornú rudu kutať, čoho svedectvom sú dosial
viditelné štôlne; tyto ale práce nijakého výsledku nemaly. Lepšie darilo sa pri kutaní kamenného uhlia;
lebo menovite na západnej päte M. Tatier, u obce Hasprunky, dal knieža Pálffy až do hlbokosti 36 siah
kopať za kamenným uhlím, a skutečne dostali sa k mohutnému, na všetky strany vodorovne rozšírenému
ložisku brunastého uhlia (Braunkohle). Poneváč ale útraty dobývania tejto podzemskej plodiny nestály
v prajnom pomere k jej cene: musel tento, s veľkými peňažitými oběťmi započatý pokus baňský sebe samému
byť zanechaný. I na východnej strane Malých Karpatov, u obce Terlingu medzi Modrou a Pezinkom, našlo sa
ložisko brunastého uhlia; ale i tu muselo byť od jeho obrábänia upusteno, preto že útraty práce nevyplatily
sa predajom, alebo vlastným zúžitkovaním uhlia.
b) Z ríše rastlinstva pripomíname po samom predku hojnosť všakového dreva. Už názvy daktorých vrchov malo -
tatranských, menovite: Javorina, Bukovina, Klokočová a t. ď. pokazujú na to, že celé brdo je takmer
výlučne širokolistým stromovím pokryto. Menovite tak pekných bukovín a dúbrav málo kde videť v našej
vlasti, jako práve na Malých Tatrách, a kto videl voziť polena bukového dreva z hôr modrianskych alebo
z Palffyckých okolo Pezinka a Červeného Kameňa, bez odporu prisvedčí slovám našim. Z týchto bohatých
lesov rozvážajú sa každoročne tisíce a tisíce siah výborného paliva do bližších i ďalekých miest,
a veľké sklady požuňské vyprávajú celé, tvrdým palivom naplnené koráby hore Dunajom do Viedne. Čo
týmto spôsobom zužitkováno byť nemôže, zrobí sa v pílach na drevo staviteľské a remeselnícke, ba
čiastočne spáli sa k vareniu salajky z popola. Píly nenachodia sa menovite; Pálffycká pri Stupave
a dve pri Častej, pri Malackách tiež dve, potom po jednej v Plaveckom Podhradí, v Búr. Sv. Mikuláši
a pod B i e l o u H o r o u, v Nádaši; salajku ale varia na dvoch miestach, a síce majiteí Jozef
Konig v Častej a Jozef Berger pri Soložnici. - Samo sebou rozumie sa, že tieto vrchy sú i na v
šakové jednoročné rastliny bohaté, medzi nímiž i hojne liečivých, ktoré menovite obyvateľstvo v
severnej časti požuňského Zahoria pilne sbiera a usušené po Viedni odpredáva.
Na kopcoch u päty Malých Tatier rozložených, rodí sa všaková výborná, rukama ľudskými pestovaná ovocina;
ňútro ale samých lesov oplýva malinami, jahodami a t, d'. V záhradách u mesta Požuni popod M. Tatry
roztiahnutých, dozrievajú i figy a kaštany pod holým nebom; najvzácnejšia ale plodina týchto kopcov
je nepochybne víno, ktoré pestuje sa všade, počnúc od Požuni až hore po obce Dol. a Hor. Orešany.
Na západnej strane vinohrady nemajú tolkej rozsiahlosti, keď ích iba okolo Stupavy vo vätších
rozmeroch pestujú; avšak jednotlivé vinice a záhrady s násadou hrozna vidieť až hore pri Búr
Sv.Jure. Víno z požuňských vinohradov nepožíva v obchode výdatnej obíuby, preto že majú nasadu,
ktorá síce hojne rodí, ale chatrné víno dáva. Už o veľa lepšie sú vína Račdorfské; za najlepšie
ale považujú sa vína grunavské a orešianske. I pezinské vína sú výborné a za dávnejšej doby
skupovali túto plodinu Poliaci za drahý peniaz. Toho času prestal už síce obchod s vínom do
cudzozemská; za to ale otvoril sa pezinskej a modrianskej plodine hojný odbyt do severných
stolíc podtatranských, menovite do Hor. Nitrianska, do Trenčína, Turca atď. Korunou ale všetkého
malo-tatránskeho vína je svätojurský samotok (Ausbruch), ktorý v rade bielych drahocenných vín
uhorských, po svetochýrnej Tokajčine. prvé miesto zaujíma. Vinohrady, v ktorých táto plodina v
dokonalosti svojej rastie, sú nad mieru strmé a skalnaté, tak že človek na prvý pohľad ani pochopiť
nevie, jakým spôsobom obrábajú sa ty strminy, aby voda celú násadu dolu nezplavila. Nie div tedy,
že prívaly v týchto vinohradoch velkú škodu tropia.
c) Pozostáva nám ešte strúčnú zprávu podať o plodinách, do ríše zvierat prislúchajúcich, pominúc
dobytok a hyd (drúbež) v dome pestovaný, iba na divokú zverinu a na vodné živočíchy zrak náš
obrátime. Mackov (medveďov) niet už toho času v M. Karpatoch a vlci sú tiež veľmi zriedkaví,
zatárajúc sa do týchto krajov iba z vyšších vrchov nitriansko-trenčianskych. Za to ale oplývajú
krásne lesy, menovite v panských hájemstvách, jelenmi, srňami a divými ošípanými, ktoré okrem
vlastnej spotreby v panských domoch a súsedných mestách idú obyčajne na viedenské trhovisko.
Zajáci a líšky sú tiež hojne zastúpené. - Divoké ptáctvo je to jisté, jako v ostatných horách
na Slovensku, vyjmúc orla skalného (Aquila fulva), ktorý tu i tam ukáže sa strelcovi. - Strmšie
potoky v dolinách malo-tatranských obydlené sú výbornými pstruhami; tečúc ale rovinámi prechovávajú
vo vymoloch svojich neobyčajne veľké račiska, ktoré sú v hostincoch viedenských pod menom Solokrebs
obľúbené. A že sme práve pstruhov pripomneli, nech tu bude zaznačeno, že prvý uhorský ústav k
umelému rozplodzovaniu rýb povstal v M. Karpatoch, a síce u mestečka Smoleníc (Szomolány). Tam
založil gróf Pálfŕy v jednej utešenej dolinke podobný ústav, jemuž potrebnú vodu dodávajú dve
čisté studničky. Liahnu a odchovávajú sa v ňom výlučne pstruhy (Sulmo fario); lebo táto ryba,
jako známo, lenivú a mutnú vodu nestrpí. Počet pstruhov, každoročne v ústave vyliahnutých a
odchovaných, vystupuje na 45.000, a keď za viac rokov náležite odriastli, dodávajú sa čiastočne
paňským kuchyňám, z väčša ale idú na trnavské a požuňské trhovisko. Správu pamätného ústavu
toho vede rybár, v centrálnom závode pre umelé pestovanie ryb vyučený.*)
*) Zajímavú „Cestu na Tatry" od poľskej strany podáva Časopis českého Museum v XII. ročníku na str. 24 - 61.
*Podobne o Tatre a okolici jedná Racznik Tovarzystva Naukovego r. 1849, str. 501 atď.; r. 1851 str. 49 atď.
*157 atď. 1804 str. 147 atď. Uvodím toto na pamäť tým cieľom, aby pp. Spisovatelia, ktorí by z rozličného
*stanoviska písať, chceli i o východných Tatrách, poznali potrebné k tomu žriedla a pomôcky.
Sasinek
|