Pramene a literatúra pojednávajúca o dejinách baníctva v Malých Karpatoch sa orientuje hlavne na oblasť ich
severnej a strednej časti. Doliny Malých Karpát skrývajú mnoho pamiatok spojených s využitím miestnych surovín
a vodnej sily. Napr. v susednej Borinke pracovali pred viac ako sto rokmi železný hámor, papiereň,
továreň na pušný prach, vápenka a významný podnik na spracovávanie medi. Možno si to neuvedomujeme alebo
ani nevieme, ale naša obec bola známa nielen ako pútnické miesto, ale aj ako významná lokalita ťažby
a spracovania bridlice.
Pri pátraní po histórii dobývania bridlice v našej obci, veľmi často sme narazili na biele miesta,
medzery vo vedomostiach o tomto, v Európe i vo svete známom marianskom neraste. Z rozprávania
našich starších občanov sme sa dozvedeli útržkovité informácie o šifrovej jame, o vyťaženej
tmavej priepasti, ktorá ostala po vyše štyridsaťročnej ťažbe. O odvážnych výpravách marianskych
chalanov do starej štôlne, kde pri svetle sviečok chceli hľadať jej koniec... Mnohí pamätníci
sa odvolávali na svojich starečkov a starenky a pri pive "U Johana" alebo "U Nováka" či v
"Tute" sa preli o to, kto si pamätá viac...
Niekoľko dobových pohľadníc z prelomu 19. a 20. storočia oznamovalo, že okrem pútnického - v
bývalom Rakúsko-Uhorsku najstaršieho - miesta je v tomto kúte Malých Karpát aj "Schifferwerk,
Palabánya" - teda bridlicová baňa a dielne významnej veľkosti a dobrého chýru. Po nemecky a
po maďarsky písané dobové odkazy z Marienthalu a Máriavölgyból boli iba kusé oznamy, že:
"...máme sa tu dobre a pokračujeme do Viedne!" Viac o lome a bani na sivú bridlicu v
odkazoch nebolo. Nedalo nám a pustili sme sa do pátrania v archívoch, knižniciach a v
odborných časopisoch. Čím viac sme sa snažili dostať na stopu prvej ťažby "čierneho
mramoru" (tak nazývali bridlicu mnohí podnikatelia v Rakúsku - Uhorsku, Nemecku i v
Amerike), tým viac nových faktov sme sa o nej dozvedeli.
Stručné informácie o počiatkoch baníctva v našej obce, možno získať najmä v rôznych
encyklopedických publikáciách. P. Xavér Stanislav Čík sa vo svojej knihe "Dejiny
Mariatálu" z roku 1942 zmieňuje v niekoľkých vetách o baníctve v obci v kontexte
opisovaných udalostí histórie pútnického miesta. Napr. na str. 18 uvádza, že:
"Vzrast obce nastal v prvej štvrti XVIII. storočia, keď roku 1711 vyvolil si
ostrihomský arcibiskup kardinál Kristián August, mariatálsky kláštor za svoje
letovisko. Bol národnosti saskej. Za neho sa prisťahovalo viac cudzincov.
I otvorenie bridlicových baní privábilo cudzincov, ktorí sa však väčšinou odsťahovali,
keď boly bane zatvorené. Ďalej na str. 19 uvádza, že: "Po odchode pavlínov z Mariatálu
r. 1786, tamojši administrátor expavlín, zapisuje v knihe pokrstených latinsky Maria
Vallis. Neskorši farári podľahli v tomto ohľade už patrónovi a panským správcom
bridlicových baní a píšu pravidelne už len Mariatál i pre obec". Na str. 85
uvádza, že: " Z neskorších zpráv o týchto kaplnkách sa dozvedáme, že r. 1860
boly pokryté šifrom na náklad francúzskej spoločnosti, ktorá vlastnila
šifrové bane. Pozn. autor mal na mysli šesť marianskych kaplniek v Marianskom údolí.
Veľmi zaujímavú informáciu uvádza na str. 106, cit. "Keďže boly v Mariatáli bane
na rudu, mariatálski pavlíni tešili sa aj ochrane cisárovej. Zato, že dovolili
na svojom majetku tieto bane obnoviť, rozkázal r. 1535 cisár Ferdinand
bratislavskému grófovi Jánovi Kerecsénymu, aby dával pozor a chránil mariatálskych
pavlínov. Aj cisár Rudolf I. oslobodil kláštor r. 1591 od desiatkov a poplatkov".
Uvádzané skutočnosti sú veľmi zaujímavé z toho pohľadu, že určitá banícka činnosť
v obci bola vykonávaná už koncom XVI. storočia, ale hodnoverne tieto informácie
nemáme t.č. doložené. Je škoda, že autor neuvádza bližšiu špecifikáciu miesta
tažby uvádzaných surovín, ale to nebolo jeho cieľom. Je možné, že lokalít na
ťažbu bridlice v našej obci bolo viac, ale v tomto príspevku sa zameriavame
na najznámejšiu lokalitu s významom presahujúcom jej hranice a šíriacej slávu
jej výrobkov prakticky po celom svete. V prípade, že sa nám podarí získať
bližšie informácie aj o iných lokalitách v obci, kde sa v minulosti lámala
bridlica, príspevok operatívne doplníme.
Predpokladali sme, že bližšie informácie o bridlici v Marianke by sa mohli nachádzať v inštutúciach vo Viedni, nakoľko lokalita bridlice v Marianke bola
cieľom vedeckých výprav najvýznamnejších rakúskych geológov. A nemýli sme sa! V archíve Rakúskej národnej knižnice vo Viedni sme objavili jedinečné
ilustrácie "širovej jamy" a spracovania bridlice v novinách Waldheims „Illustrierte Blätter“, Nr. 53, Jahrgang 1864. Pravdepodobne sa jedná o jediné
zobrazenie "šifrovej jamy" z tej doby! Príspevok s ilustráciami si môžete prezrieť v origináli po kliknutí -
O pár mesiacov neskôr tieto informácie v príspevku s názvom "Bridlicová baňa v Mariánskom údolí
pri Bratislave" (výňatok z 2. zošita z maďarského časopisu "Magyarország" z roku 1865 autor:
Szatmári Károly) vyšli v 13. čísle časopisu Vasárnapi Ujság (Nedeľné noviny) z
26. marca 1865.
Príspevok v origináli po kliknutí -
Doplňujúce a niektoré nové informácie sme získali z Vlastivedného sborníku okresu
bratislavského a malackého Diel II.: ZEMEPIS OKRESU BRATISLAVSKÉHO A MALACKÉHO z
roku 1935, autor Ján Hromádka a Vlastivedného časopisu, r. XXXVIII. z roku 1989 atď.
Hlavným zdrojom informácií nám boli články v slovenských, nemeckých a maďarských
odborných časopisoch. V nich sme objavili meno Dionýza Štúra, najvýznamnejšieho
slovenského vedca - geológa, paleontológa 19. storočia. Ten pomohol odkryť spolu
so svojimi rakúskymi, českými, i maďarskými kolegami slávu mariatálskych bridlíc
nielen pre ich existenciu, ale najmä pre skameneliny, ktoré sa v nich nachádzali.
Jeho bádateľské exkurzie viedli veľmi často do Marianky, kam s ním prichádzali
takí odborníci, akými boli Franz Foetterle, dr. Fr. Hochstetter, F. X. Schäffer,
dr. G. A. Kornhuber a mnohí ďalší vedci. Ich odborné články sme našli v JAHRBUCH
der Kaiserlich-Königlichen GEOLOGISCHEN REICHANSTALT (Ročenka cisársko-kráľovského
ríšskeho geologického ústavu) z roku 1866. Mnohé sme objavili v Österreichische
Revue z rokov 1864 a 1866 a ďalšie v prácach našich autorov. O Dionýzovi Štúrovi
a jeho cestách do Marianky a malých Karpát - a nielen za bridlicou - písali
okrem iného aj dr. Ľudovít Ivan, J. M. Nový, Jur Janoška, profesor Volko-Starohorský
a mnohí ďalší.
Vzhľadom k tomu, že pravdepodobne neexistuje komplexný a ucelený materiál o tažbe
a spracovaní bridlice v našej obci, pokúsili sme sa z dostupných textových a
fotografických materiálov poskladať mozaiku podniku-továrne, ktorá na desaťročia
preslávila našu obec svojimi výrobkami nielen doma, ale prakticky na celom svete.
Šifrová jama
|
Slovné spojenie Marianka - bridlica sa zjednodušene spája len so "šifrovou jamou".
Áno, to bolo to miesto ťažby bridlice! Jej zázemie tvorili na tú dobu moderné
technické zariadenia, dielne na spracovanie bridlice do finálneho produktu v
ktorých pracovali desiatky robotníkov.
Pre tých neskôr narodených, ale aj ostatných záujemcov uvádzame, že sa jednalo o malú časť územia vo východnej
časti obce, v súčasnej lokalite "Panský les". Lokalita bola známa aj v minulosti, stala sa zdrojom príležitostného
lámania bridlice miestnymi obyvateľmi. Pomenovanie "šifrová jama" vzniklo tým, že z pôvodného povrchového
lámania bridlice sa vytvárala jama, ktorá sa postupne prehlbovala. Bridlica na povrchu nedosahovala príslušnú
kvalitu a bolo potrebné ju tažiť (lámať) pod povrchom.
Dislokácia bývalej šifrovej jamy na ortofotomape z roku 2004
|
Šifrová jama
Legenda: 1-šifrová jama, 2-kancelárie bridlicového lomu, 3-prístupová cesta
k šifrovej jame, 4-Mariansky potok, 5-Kozia ul. (dnešná Partizánska ul.)
Časť katastrálnej mapy obce z roku 1896
|
Pre predstavu o veľkosti ťažobnej jamy použijeme údaje od Ferdinanda Hochstettera, ktorý uvádza, že "šifrová jama"
na jar roku 1865 mala hĺbku od 15 až do 30 klafterov (siah), šírku 25 a dĺžku 50 klafterov. Poznámka: klafter
bola dĺžková miera, zodpovedajúca zhruba 1,90 metra. V XIX. storočí bolo niekoľko typov siah: viedenská siaha
mala 1, 89 metra, bavorská siaha 1,75 metra. Z prepočtu nám vychádza, že "šifrová jama" mala úctyhodné rozmery:
hĺbku od 28 - 57 metrov, šírku 48 metrov a dĺžku 95 metrov!!!
Šifrová jama s dvoma parnými strojmi
Zdroj: Waldheims „Illustrierte Blätter“(Nr. 53, Jahrgang 1864)
|
Odstránením vrchných vrstiev narazilo sa na kvalitnejšiu surovinu a tak začiatkom šesťdesiatych rokov 19. storočia bol
priamo na nálezisku postupne vybudovaný podnik, ktorý mal charakter veľmi výkonnej továrne. V sezóne zamestnával pri
ťažbe a spracovávaní suroviny až 200 ľudí!
Kancelárie bridlicového lomu
Pohľadnica: datovanie z 10. septembra 1906. Zdroj: súkromná zbierka Ing. P. Murányiho
|
Kancelárie bridlicového lomu pri pohľade z Kozej ul., v hornej časti prístupová komunikácia ku šifrovej jame
Amatérska fotografia, približne z rokov 1930-1935. Zdroj: súkromná zbierka Ing. P. Murányiho
|
Detail z ľavej časti pohľadnice: v kruhu "Vodný dom (kúpelne, umyváreň)
a kancelárie bridlicového lomu", v kosoštvorci "Baňa na bridlicu"
Pohľadnica: datovanie pozdravu z 21. 9. 1910. Zdroj: súkromná zbierka Jozefa Kráľa
|
Zakladateľom podniku bol v roku 1859 francúzsky finančník, Paul Eugéne Bontoux (*1820 - †1904 v Cannes).
Francúzsky inžinier, bankár, zakladateľ a riaditeľ banky Union Générale, ktorá skrachovala v roku 1882. Jeho obchodná činnosť bola rozsiahla i v Rakúsko-Uhorsku.
Významne ovplyvnil vývoj európskeho priemyslu, dopravy a bankového systému 2. polovice 19. storočia.
Životopis Paula Eugéne Bontouxa nájdete vo Wikipedii (francúzsky jazyk) - kliknite na tento odkaz -
Bol to prvý toho druhu podnik v rakúskej monarchii, ktorý dobrou kvalitou tovaru úspešne konkuroval
stredonemeckým podnikom. V roku 1867 podnik predal za 600 000 zlatých "Bratislavskej sporitelni,
účastinná spoločnosť" založenej v roku 1842 pod pôvodným názvom "Pressburger Sparkasse" na čele
s grófmi Františkom Zichym a Antonom Szécsenyim; sám Bontoux si ponechal funkciu direktora.
Podnik bol vybudovaný veľmi racionálne, s plynulým tokom materiálu od ťažby suroviny až po balenie
a expedíciu. Na začiatku bol zameraný výlučne na výrobu strešnej krytiny. Údaje o jej produkcii
sa dosť rozchádzajú, podľa niektorých roku 1864 jej denne vyrobili toľko, že to vystačilo na
pokrytie 1 000 - prípadne až 2 500 m2 striech; zdá sa, že posledné číslo nie je produkcia,
ale kapacita podniku. Jednalo sa samozrejme o sezónnu výrobu.
Pohľad na dielne (vzadu), vpredu skupina robotníkov pri orezávaní krytiny
Pohľadnica z roku 1899. Zdroj: https://www.mindat.org/photo-1226497.html
|
Pohľad na bridlicovú baňu z Kozej ul.(dnešná Partizánska ul.)
Pohľadnica približne z roku 1910. Zdroj: súkromná zbierka Dušana Kúšika
|
Ako sa ťažila bridlica
|
Technológia ťažby bridlice v mariatálskej bani nie je v dostupnej literatúre bližšie popísaná.
Môžeme sa len domnievať, že sa pravdepodobne veľmi nelíšila od technológie ťažby používanej
v bridlicových baniach na severnej Morave, v oblasti Nízkeho Jeseníka, kde hlavný rozvoj ťažby a
spracovania bridlíc však nastal v druhej polovici XIX. storočia, keď bola bridlica ťažená v
niekoľkých desiatkach baní a lomov. Celková ročná produkcia výrobkov v roku 1864 je Hochstetterom
odhadovaná na cca 50 tis. t a počet činných baní približna na stovku. Najväčšie a najmodernejšie
vybavené bane boli v tej dobe v lokalitách Velká Střelná a Hrubá Voda – Hlubočky. Rozdiel medzi
mariatálskym a moravskosliezskými ložiskami je v uložení vrstiev bridlicových platní. Tieto sú
v oblasti moravskosliezskeho kulmu uložené pod uhlom 90°, mariatálska bridlica je ukladaná pod
uhlom 10° až 30°.
Poznámka: je zaujímavosťou, že v priestore najväčšej komory v "Bridlicovej štôlne v Marianskom údolí" sa nachádza stena s uložením vrstiev bliddlicových
platní pod uhlom 90° a takto bola aj ťažená.
Prakticky od založenia podniku sa bridlica ťažila (lámala) banským spôsobom výlučne pod povrchom
v horizontálnych štôlňach razených do severnej steny ťažobnej jamy. Ich dĺžka dosahovala aj
niekoľko sto metrov a tieto boli postupne razené zo dna ťažobnej jamy pri jej prehlbovaní.
Von Dr. A. Kornhuber vo svojom príspevku "Uber die Thonschiefer bei Mariathal in der Presburger Gespanschaft" uvádza,
že, hlavná odvodňovacia štôlňa v roku 1898 dosiahla dĺžku až 750 metrov! Aká ťažká a námahavá musela byť práca baníka (lamača), ktorého základnými
pracovnými nástrojmi bolo kladivo a majzlík!
Predpokladaný smer odvodňovacej štôlne zo šifrovej jamy
Foto: Jozef Kráľ, jún 2004
|
Predpokladané vyústenie odvodňovacej štôlne v priestore záhrady pozemku p. F.Vávru ml., Stromová ul.
Foto: Jozef Kráľ, 1.3.2008
|
Vyvážanie vyťaženej bridlice
Pohľadnica približne z roku 1900. Zdroj: súkromná zbierka Ing. P. Murányiho
|
Môžeme predpokladať, že najskôr bola vyrúbaná horizontálna štôlňa, ktorá v ložisku bola
rozširovaná. Z "rubaniny", ktorá sa získávala pri budovaní štôlne a v ložisku, sa na
štiepanie používalo len asi 10 - 20 % bridlíc, zbytok bol odpad, ktorý sa zakladal v bani
a tu tiež zostával. Kvalitné kusy nalámanej bridlice na ďalšie spracovanie boli vyvážané
(ručne vytláčané) zo štôlne na vozíkoch úzkoľajnej železnice do tažobnej jamy. Nalámaná
bridlica bola preložená do veľkých drevených bední a z ťažobnej jamy dopravovaná na povrch pomocou silných lán dvoch parných
strojov. Po vytiahnutí z ťažobnej jamy bola nalámaná bridlica preložená na vozíky úzkokoľajnej
železničky a dopravovaná do štiepárne,kde sa bridlicové platne štiepali pomocou
veľkých štiepačiek a kamenných kladív. Vo výrobni pracovalo celkom 5 parných strojov o
sile 120 koní. Tu sa bridlica triedila a ručne štiepala. Tieto práce vykonávali muži.
Potom na pracovných stoloch podľa šablón nakreslili obrysy výrobku a na vedľajšom
pracovisku muži na jednoduchých sekacích strojoch poháňaných transmisiou vysekali hrubý
tvar výrobku. Transmisiou boli poháňané aj brúsne kotúče, na ktorých ženy zarovnávali
okraje, brúsili povrch školských tabuliek.
Pri každom stroji pracovali štyri ženy a
strojov bolo šesť. 48 žien leštilo kotúčmi nasucho a prach nasávali ventilátory do
kanálov pod podlahou dielne. Metóda, podľa ktorej sú dosky pritláčané na spodnú stranu brúsneho kameňa,
ktorým sa dá pohybovať okolo zvislej osi v kovovom bubne, bola mimoriadne dômyselná a ešte dômyselnejšia
je forma vetrania, ktorá umožňuje prácu v uzavretej hale pri brúsení bridlíc dosucha na
rotujúcich kameňoch bez toho, aby sa udusili v prachu. Pomocou ventilátorov sa cez podzemné kanály
totiž odvádza tento bridlicový prach z kovového bubna smerom von.
Jednalo sa o nebezpečnú a škodlivú prácu, preto ženy
oblečené v miestnom ľudovom odeve chránia tvár pred prachom ručníkmi. Nasledovali
ďalšie pracovné postupy v závislosti od konkrétneho výrobku, napr. v prípade tabuliek
zhotovovania drevených rámikov, u ozdobných rámikov práca s kovom a pod. Rozsah týchto
prác spojených s prípravou materiálu (vlastná výroba, dovoz) sa nám doposiaľ nepodarilo zistiť.
Spracovanie bridlice
Zdroj: Waldheims „Illustrierte Blätter“(Nr. 53, Jahrgang 1864)
|
Najkvalitnejšiu surovinu približne od roku 1863 začal podnik spracovávať na náročnejší a drahší výrobok,
ktorý sa na dlhé roky stal jedným z jej najslávnejších výrobkov - bridlicové písacie a školské tabuľky.
Bridlicové tabuľky pre školákov sa osádzali do drevených rámov z mäkkého dreva, ale aj ozdobných rámov
z tvrdého dreva, zinku a mosadzi. Dokladom vysokokvalitnej práce podniku bolo udelenie striebornej
medaily za výrobky z bridlice na IV. svetovej výstave v Paríži roku 1867!
Bridlicová tabuľka v druhej polovici minulého storočia, keď papier bol ešte pomerne drahý,
používala sa ako veľmi praktický prostriedok pre vyučovanie písania a rátania. Na vyhladenú
plochu tabuľky, zasadenej do dreveného rámu písalo sa zašpicatenou tyčinkou z tvrdšej bridlice,
"grífľom". Biela stopa na čiernom podklade dala sa dobre čítať, ale aj ľahko zotrieť mokrou
hubkou alebo handričkou, priviazanou obyčajne povrázkom k tabuľke. To uľahčovalo cvičenie i
opravy. Tabuľku bolo možno používať pomerne dlho, pravda, ak sa nerozbila.
Presadením povinnej školskej dochádzky spotreba tabuliek rástla. Do Uhorska sa dovážali
z cudziny, najmä z Bavorska a zo Saska. Továreň v Marianke vyrábala roku 1864, podľa údajov
správcu podniku Salzmanna denne okolo 8 000 tabuliek!!! Aj keď to bol do istej miery sezónny
tovar a teda toľko sa nevyrábalo po celý rok, predsa len porovnaním údajov o importe tabuliek
do Uhorska a výrobe v Marianke môžeme predpokladať, že pokrývala asi polovicu spotreby krajiny.
Tabuľky sa však aj vyvážali, najviac na Balkán, ale aj do Egypta, Ameriky a inde.
Výrobky z bridlice (ozdobné tabuľky, obdkladacie tabule na nábytok, schody, dlažba) boli
vyvážané do celej Európy, ale aj na Blízky východ a Severnej Ameriky. Z najkvalitnejšej
suroviny sa vyrábali starostlivým hladením veľké podkladové dosky na biliardové stoly,
platne na krajčírske stoly, ktoré sa tiež vyvážali aj do vzdialenej cudziny, najmä do
Anglicka a Francúzska.
Dobrá surovina a vyspelé spracovanie zaručovali podniku prosperitu ná niekoľko desaťročí.
Avšak už koncom storočia začala produkcia i počet robotníkov klesať, roku 1894 tu robilo
ešte 60, o šesť rokov neskôr iba 49 ľudí.
Obmedzovanie výroby i začínajúci úpadok továrne mali viacero príčin. Náklady na ťažbu
s postupom do väčších hĺbok a predlžovaním štôlní stúpali. Pre rentabilitu mal veľký
význam aj zodpovedajúci pomer ťažbou nákladne vyhľadávanej suroviny na výrobu školských
tabuliek a obyčajnou bridlicou, vhodnou iba na krytinu. Bridlicová krytina však už
koncom 19. storočia bola v okolí Marianky, v akčnom rádiuse jej ekonomicky únosného
obchodovania na ústupe.
V blízkosti Bratislavy sa rozvíjala hromadná mechanizovaná výroba veľmi kvalitnej
škridle, ktorá nenasávala vodu ako bridlica, ľahšie sa kládla, ale predovšetkým bola
oveľa lacnejšia. V Bratislave roku 1895 stál m2 - bridlice 2,20 zlatých, škridle 0,72-0,83,
šindľa 0,85 zlatého. Z ceny bridlice roku 1901 až 60 % boli náklady za dopravu.
Na stanicu v Stupave viedla iba zlá poľná cesta. Parné tehelne (Devínska Nová Ves,
Pezinok) stavali priamo pri trati s vlastnými vlečkami. Začiatkom storočia sa objavujú
aj ďalší konkurenti bridlice: ohňovzdorná, ľahká azbestocementová krytina, sem -
tam už i plech.
Továreň v Marianke strácala odberateľov nielen v Bratislave, ale aj na okolitých
dedinách. Keď roľnící začali slamu, šindeľ, dosky a ďalšie domáce krytiny nahrádzať
kupovanými a ohňovzdornými, prednosť dostávala lacnejšia škridla. Proti takejto
konkurencii sa podnik iba ťažko presadzoval. Rozšírením výroby pálenej krytiny
záujem o výrobky z Maríanky začiatkom XX. storočia poklesol, čím časť neodpredanej
produkcie zostala nedotknutá priamo na mieste výroby.
Časť zostatku šifrovej jamy, vzadu niekoľko domov na Kozej ul. (dnešná Partizánska ul.)
Amatérska fotografia, približne z rokov 1930-1935. Zdroj: súkromná zbierka Jozefa Kráľa
|
Epilóg
|
Poslednú "ranu" zasadila továrni v Marianke prvá svetová vojna. Stavebný ruch utíchol, po viac ako
polstoročnej prevádzke sa podnik zastavil. V medzivojnovom období bolo niekoľko pokusov o jeho
oživenie, ale s malými výsledkami.
Dnes už z bývalého a slávneho podniku nezostalo nič. Aj ťažobná "šifrová jama" je už minulosťou.
Štôlne so zvyškami zariadení boli zavezené – lepšie povedané - zanesené hlinou, ktorá do nej
prúdila spolu s vodou, pochádzajúcou z "mokrej linky" susedného kameňolomu. Na jar roku 1967
sa v kameňolome ťažil aj menej kvalitný kameň. Obsahoval hlinu, ktorá sa pri veľkých komorových
odstreloch zosunula zo svahu Bazgoviča a zmiešala sa s drobnejším kamením. Bolo ju preto
potrebné oddeliť od inak kvalitného vápencového štrku, ktorý sa získaval drvením skál v
obrovskom drviči a chŕlil ho na transportné pásy vedúce do triediarne. Ak bolo hliny veľa
a ešte bolo aj po daždi, triediace sitá i zásobníky sa upchávali. V lome preto postavili
praciu linku, cez ktorú prechádzal znečistený kameń a z nej potom prúdila kalná voda s
nepoužiteľnou kalovou frakcou kameniva do opustenej bridlicovej jamy a tam sa usadzoval
jemný i hustejší kal až dovtedy, kým sa jama v roku 1968 nezaniesla úplne...
Už zostal len zvetrávajúci bridlicový odkryv kolmej steny nad "šifrovou jamou" pripomína slávne roky baníckej Marianky.
Škoda, lebo lokalita bola zaujímavá najmä z historického, baníckého hľadiska. Iniciatívu na
záchranu lokality vyvíjali najmä ochranárske organizácie z Bratislavy, ale táto zostala u
kompetentných bez odozvy... Lokalitu preslávili aj nálezy skamenelín, hlavne hlavonožcov –
amonitov a belemnitov -
Tieto zdobia mnohé paleontologické expozície európskych múzeí a inštitúcií. Najviac ich je vo Viedni a Budapešti.
Ešte niekoľko zaujímavosti na záver.
V súvislosti so šifrovou jamou sa traduje, že existovalo jej prepojenie štôlňou až do susednej Borinky. Doposiaľ však nebolo na základe žiadnych faktov doložené.
Možným vysvetlením je fakt, uvedený v materiáli Polák, S., 1957b: Mangánové rudy Malých Karpát. Geol. Práce, Zošit 47, Bratislava, 37-84, ktorý sa nachádza v knižnici
ŠGÚDŠ v Bratislave a tento uvádza, že: "...hnedé bridlice z okolia "cigánskej kolónie južne od obce Borinka“ s nízkym obsahom Mn (3,85 %) a Fe (8,38%) "boli v roku 1881 otvorené
asi 18 m dlhou kutacou štôlňou na okrovú farbu a v r. 1929 pokryté v širokom rozsahu výhradnými kutbami býv. Banskej a hutnej spoločnosti so zameraním na železné rudy – išlo asi
o tragickú zámenu za limonity".
Toto nám v podstate vysvetľuje, že ústie nejakej štôlne v Borinke za cintorínom "Pri cigánoch" skutočne existovalo,
ale tieto práce nesúviseli so šifrovou jamou, t.j. nešlo o odvodňovaciu štôlňu krížom cez hrebeň. Myslíme, že od tejto
skutočnosti bol len krôčik k vymysleniu a potom tradovaniu bájky "o prechode štolňou z jednej dediny do druhej".
Ľudia si to nesprávne vykladali, že ústie malej štôlne pri Borinke bolo (zavaleným) zvyškom po odvodňovacej štolni,
ktorá nepochybne existovala, ale zo šifrovej jamy juhozápadným smerom do Marianskeho potoka (terajšej záhrady p. Vávru ml., Stromová ul.).
No a posledná vec je "uhlie", čo spomínajú Borinčania aj Mariančania pri výkopoch - ba priam celé "sloje". Presne takto totiž
vyzerá veľmi silne zoxidovaná slabá mangánová ruda, aká asi bola predmetom ťažby toho okru: na Mn lokalite Lipníky sa takéto "slojky"
čokoladovohnedej farby našli na halde...
Priehlbina po zavalenej štôlní v lokalite "Na Fuskovém" nad šifrovou jamou
Foto: Jozef Kráľ, 17.2.2008
|
Horná fotografia: Okolie "šifrovej jamy" v roku 2002
Dolná fotografia: Posledné zostatky severozápadného odkryvu bývalej steny "šifrovej jamy" v roku 2003
Foto: Jozef Kráľ
|
Posledné zostatky severozápadného odkryvu bývalej steny "šifrovej jamy"
Foto: Jozef Kráľ, 17. 10. 2007
|
Odkryv po zosuve západnej steny
Foto: Jozef Kráľ, 14.3.2014
|
Aktuálny stav bridlicového odkryvu za trafostanicou
Foto: Jozef Kráľ, 31.7.2014
|
Aktuálny stav bridlicového odkryvu za trafostanicou.
Foto: Jozef Kráľ, 20.1.2023
Poznámka: pre zväčšenie kliknite na fotografiu.
|